Ako sa na seba pozrieť bez výčitiek

Niekedy sa do seba radšej nepozeráme príliš pozorne, lebo sa bojíme, že v sebe nájdeme len ďalší dôvod na výčitky.

Že si všimneme, čo sme pokazili. Kde sme zareagovali prudko. Kde sme mali byť pokojnejší. Kde sme sa zase nezachovali tak, ako by sme chceli.

A potom sa v hlave ozve známy hlas:

„Prečo som to zase urobila?“ „Už by som mala byť ďalej.“ „Toto som predsa mala zvládnuť lepšie.“

Takéto pozeranie do seba však veľmi nepomáha. Človek sa pri ňom necíti bližšie k sebe. Skôr má pocit, že stojí pred prísnym učiteľom.

Všímať si neznamená súdiť sa

Skutočné sebapozorovanie je oveľa pokojnejšie.

Je to ako keď otvoríte okno a pozriete sa von. Vidíte, že prší. Alebo že svieti slnko. Alebo že je dusno.

Nehneváte sa na počasie. Najprv si ho len všimnete.

Podobne sa môžeme pozrieť aj na seba. Môžem si všimnúť: som unavená. Mám stiahnuté plecia. V hlave mi beží tá istá myšlienka. Dnes som povedala áno, hoci som vnútri cítila nie.

Sebapozorovanie nie je kontrola. Je to jednoduché všimnutie si pravdy.

Keď sa myseľ začne točiť dokola

Greater Good Science Center v článku o sebauvedomení opisuje rozdiel medzi zdravým všímaním a premietaním v hlave.

Zdravé všímanie sa pýta: „Čo sa teraz deje?“

Premietanie v hlave sa točí stále dookola:

Prečo som taká? Čo si o mne myslia? Čo ak som všetko pokazila? Prečo sa neviem konečne zmeniť?

Navonok to môže vyzerať ako premýšľanie o sebe. Vo vnútri však často pribúda tlak. Telo sa neuvoľní. Myseľ hľadá odpoveď, ale stále sa vracia na to isté miesto.

Pomáhajúce otázky sú kratšie a konkrétnejšie:

• Čo teraz cítim?
• Kde to cítim v tele?
• Čo sa stalo tesne predtým?
• Čo by mi teraz pomohlo urobiť jeden malý krok?

Takéto otázky nás netlačia. Pomáhajú nám zorientovať sa.

Pravda môže byť pokojná

Veľa ľudí sa bojí, že keď sa prestanú súdiť, začnú si všetko ospravedlňovať. Často sa stane pravý opak.

Keď na seba menej útočíme, vidíme jasnejšie.

Možno zistíme, že sme už niekoľko dní unavené. Možno si všimneme, že často povieme áno skôr, než sa spýtame samých seba, či na to máme silu. Možno uvidíme, že po ťažkom rozhovore automaticky siahneme po telefóne alebo po práci, len aby sme nemuseli cítiť napätie.

To ešte neznamená, že sa všetko hneď zmení. Znamená to iba, že už vidíme, čo sa deje.

A to je dobrý začiatok.

Malé cvičenie na dnes

Skúste si dnes raz položiť jednoduchú otázku:

Čo sa vo mne práve deje?

Potom chvíľu počkajte.

Možno príde veta. Možno pocit v tele. Možno len ticho.

Ak sa ozve prísny hlas, skúste si ho tiež všimnúť: „Aha, teraz som na seba tvrdá.“

To je celé.

Jedno malé všimnutie. Jeden okamih bez výčitky. Jeden návrat k sebe tak, ako práve ste.

Ak chcete ďalšie cvičenia všímavosti

Ďalšie krátke tipy a cvičenia všímavosti odo mňa nájdete aj v aktuálnom článku v časopise Balans. Kúpiť si ho môžete na balans.sk alebo v novinových stánkoch na celom Slovensku.