Zažila som vrchol frustrácie…

Raz do týždňa chodím na kurzy kresby a maľovania. Keďže chcem ísť od základov, tak som si vybrala kurz so zameraním “pre tých, čo od základnej školy nekreslili a nemaľovali”. Pretože si uvedomujem, že napriek tomu, že rada maľujem, experimentujem s farbami a technikami, a viem maľovať nádherné mandaly, mám absolútne rezervy v základoch.

Teraz tam chodím už niekoľko mesiacov a naučila som sa, že napriek tomu, že mi idú niektoré veci neskutočne ťažko (hlavne kresba), tak nakoniec to s pomocou lektora celkom dobre dopadne.

Nie však tento týždeň. Dostala som predlohu, uff, Mona Lisa.

Zmarené nádeje

Dúfala som, že budeme maľovať parafrázu, ako sme to minule urobili s Picassom a tá sa mi celkom dobre podarila (dokonca si ju kamoška zobrala, že ju chce vyvesiť na stenu). Moje nádeje boli zmarené, keď lektor zahlásil, že dnes budeme len kresliť. Vravím si nevadí, veď pôjdeme opäť krok po kroku, ako vždy. Aj sme šli. A mne to nešlo.

Absolútne som nevedela nakresliť základné tvary a proporcie. Napriek pomocným čiaram, ktoré ma zvyčajne zachránia, sa mi nedarilo nakresliť ani len správne rozloženie tváre.

Gumujem, kreslím, hrozné. Opäť gumujem, opäť kreslím, znova hrozné.

Začiatok uvoľnenia – smiech

Hneď od začiatku moja kresba vyzerala ako opravená freska Ježiša v Španielsku upratovačkou. A keďže som nevedela pokračovať a už som bola meeeeega frustrovaná, vygooglila som si aspoň ten prípad zo Španielska a dobre sme sa na tom v ateliéri nasmiali (kto si pamätáte?).

Prišiel lektor, vypýtala som si pomoc, všeeeeeeeetko mi posunul a mne na papieri vznikol veľký chaos pomocných čiar a správnych rozmerov. Veľmi som sa musela sústrediť, aby som ponechala jeho správne čiary a vygumovala aspoň časť mojich nesprávnych.

Tak som sa už nádejala, že ok, opravené, teraz to pôjde. A napriek tomu, že nám dal lektor jasné inštrukcie a postup, ako ďalej, ja som nevedela pokračovať.

Maximálne frustrácia

Nevedela som sa napojiť na žiadnu čiaru a keď som sa o niečo pokúsila, vyzeralo to ešte horšie…. a ešte horšie….

Pozorovala som, čo sa vo mne deje:

Absolútna frustrácia.

Bezmocnosť.

Neschopnosť.

Veľká chuť odísť.

Velikánska chuť odísť.

Vzdať to.

Pozerám na hodinky, zatiaľ prešla len pol hodina lekcie. V hlave mi beží:

“Kašlem na to, toto ma nebaví, neviem to a dnes mi to vôbec nejde.”

“Hmmm, naozaj to chcem vzdať?”

Sama si aj odpovedám:

“Nechcem, ale nejde mi to.”

A postupne sa vo mne rozvíja vnútorný monológ/dialóg:

“Ak tu zostanem, tak najhoršie, čo sa môže stať je, že tá kresba bude naďalej hrozná. A veď z minulosti viem, že lektor mi v tom pomôže a väčšinou to nakoniec aj prekvapivo dobre dopadlo. Ok, tak zostávam, nechám si pomôcť a urobím čo sa dá. Idem si z toho urobiť zábavu, vyšrafujem, čo je ľahké a nejak aj ten zvyšok dokončím.”

Zostala som.

Zabojovala som.

Síce som neustále hľadela na tvár “opravenej fresky”, ale už som sa smiala. Je to tak, ako to je. Lektor mi pomohol, koľko sa dalo. Skonštatoval, že aspoň viem, že mi to nejde a že toto mám trénovať, pretože je to základ. Keď tento zvládnem, budú aj maľované obrazy vyzerať lepšie.

Paralely

Cestou domov som si uvedomila paralely so životom.

Koľko krát sa pustíme do niečoho, z čoho sme nadšení a keď zistíme, koľko energie potrebujeme investovať a učiť sa, tak stratíme trpezlivosť a vzdáme to?

Kedy nám pomôže uvedomenie, že si môžeme vypýtať od iných pomoc?

Kedy nám ani nenapadne, vypýtať si pomoc?

Stretávam sa s tým aj u niektorých klientov, ktorí chodia ku mne na terapie, alebo na pobyty. Nevedia sa vymotať z frustrujúcich situácií vo vzťahu, v práci, v rodine. Vtedy im dokáže pomôcť môj nadhľad, správne položené otázky, uvedomenia čo im v minulosti pomohlo a následne aj dávka trpezlivosti, hlavne so sebou. Pretože každý sme jedinečný, každý máme inú minulosť, iné zážitky, iné formy vyrovnávania sa so situáciami. Preto vediem ľudí k načretiu do vlastných zdrojov, k ich znova-objaveniu a učím ich, ako ich môžu pre seba v budúcnosti využiť (napríklad najbližšie na pobytoch v Štiavnici a Zaježovej).

Ja som to u seba využila v malom a viem, že mi tieto uvedomenia pomôžu aj vo veľkom, pri dôležitých životných rozhodnutiach.

A teraz prichádza čas, poďte sa so mnou z chuti zasmiať: