Rozmýšľate nad pobytom s Tinou? Takto vyzeral náš týždeň na Sicílii

Keď som sa vrátila zo Sicílie, chvíľu som mala pocit, že neviem, z ktorého konca začať rozprávať.

Bolo tam more, ranné cvičenia, arteterapia pod plachtami, výlety, skoro zmeškané lietadlo, stratený občiansky, Palermo, kabelky, smiech, jašteričky, západy slnka a aj také tiché chvíle, keď sa žena zrazu prestane ponáhľať sama pred sebou.

A ja som si pri fotkách uvedomila, že toto sa nedá opísať iba ako program pobytu. Lebo program je len kostra. To, čo si človek odnesie domov, sa často udeje medzi tým.

Veľa ľudí sa ma pýta, ako moje pobyty vlastne prebiehajú. Či je to viac dovolenka, alebo sebarozvoj. Či treba vedieť cvičiť. Či treba vedieť maľovať. Či je tam priestor aj na oddych, more, výlety, obyčajné rozprávanie a chvíle, keď si človek len sadne a nič nemusí.

Preto som po návrate natočila dlhšie rozprávanie. Ak si chcete pozrieť celé video, nájdete ho hneď pod týmto úvodom. A ak radšej čítate, pod videom som vám pripravila uprataný text z toho, čo sme zažili — ale tentokrát tak, aby v ňom ostal aj ten pocit, nielen zoznam udalostí.

Začalo sa to ešte skôr, než sme vôbec odleteli

Tento pobyt pre nás organizačne zabezpečovala cestovná agentúra InstaGym, ktorá patrí pod Pelikán. A poviem vám, bola som za to veľmi vďačná, pretože už pred odletom sa začali diať veci, ktoré by človek do programu určite nenaplánoval.

Jedna účastníčka musela cestu zrušiť krátko pred odchodom, pretože ochorela a skončila na antibiotikách. Ďalšia si po ceste uvedomila, že doma zabudla mobil. A na mobile, samozrejme, letenka. Leteli sme s Ryanair a tam sa bez nej ďaleko nedostanete.

Nakoniec sme to vyriešili tak, že mi cestovka poslala jej letenku a ja som ju na letisku počkala. Prešli sme spolu cez kontroly a stretli sme sa so zvyškom skupiny. Časť žien už bola za kontrolami, niektoré sa išli naraňajkovať, niektoré som ešte potrebovala počkať, a celé sa to začalo skladať takým tým pobytovým štýlom: nejako to vyriešime.

Keď konečne vypísali gate, našli sme si oproti kaviareň. Sedeli sme, pili kávu a jedna účastníčka, ktorá už bola na mojich pobytoch predtým, začala tak krásne rozprávať o tom, čo jej pobyty dali, že som mala úplne oči dokorán. V hlave som si hovorila: Tina, zapamätaj si to. Zapamätaj si to.

A ako som sa do toho započúvala, zabudla som na jednu malú vec. Skontrolovať boarding čas.

Viete, ja mám taký zvyk, že keď sa s niekým rozprávam, nepozerám každú chvíľu do telefónu. Lenže tentokrát sa nám to trochu vypomstilo. Zrazu pozerám na tabuľu a zisťujem, že brána sa už vlastne zatvára. My sme si zobrali ruksaky, kráčame ku gatu a pani z pultu na nás: „Palermo?“ My že: „Yes.“ A ona: „Bežte, ste neskoro!“

Tak sme bežali. Ona do vysielačky hlásila, že tu má ešte opozdilcov, my sme skenovali letenky a ja som nakoniec nastupovala do lietadla posledná. Prosím pekne, ja som si myslela, že toto sa mne nikdy nemôže stať. A stalo sa.

Stratený občiansky a prvá lekcia: riešenie sa vždy nájde

Sadli sme si do lietadla a jedna účastníčka, ktorá sedela krížom oproti mne, zrazu hovorí: „Tinka, ja som stratila občiansky.“

V tej chvíli som si uvedomila, že keby sme neboli na gate tak neskoro, možno by jej ten občiansky ešte kontrolovali a do lietadla by sa vôbec nedostala. Takto sme už sedeli v lietadle a bolo jasné, že to budeme riešiť až v Taliansku.

Po prílete do Palerma sme najprv hľadali políciu na letisku. Lenže práve začala siesta a žalúzie boli stiahnuté. Otvoriť mali až o dve hodiny. Medzitým na nás čakal šofér, mali sme dve autá, batožiny, skupinu a ja som si povedala: dobre, ideme do hotela, ubytujeme sa a vybavíme to tam.

Na recepcii nám veľmi pomohli. Pani recepčná zavolala na políciu, tlmočila, vysvetľovala, čo sa stalo, zavolala nám taxík a nakoniec sme išli na policajnú stanicu. Tam nám policajt cez Google prekladač ukázal, aký doklad vystavuje, všetko vypísal a za približne polhodinu bolo vybavené.

Carabinieri mali nádherný výhľad na more, takže sme si k tomu stratenému občianskemu stihli užiť aj prvý sicílsky výhľad. A ešte jedna praktická vec: vďaka tejto situácii sme získali číslo na taxík, ktoré nám potom slúžilo počas celého pobytu. Rôzni šoféri, rôzne veľké autá, ale vždy jedno číslo. Takže aj z komplikácie sa nám nakoniec vyskladalo riešenie.

Presne toto sa na pobytoch občas deje. Niečo nevyjde podľa plánu. Niečo treba vybaviť. Ale keď sa človek nezrúti do paniky, veľmi často sa ukáže ďalší krok.

Hotel pri mori a ten zvláštny moment, keď telo zistí, že môže vydýchnuť

Keď sme konečne prišli do hotela, čakalo nás krásne miesto priamo pri mori. Nový hotel, veľmi milý personál, all inclusive, balkóny, niektoré izby s výhľadom na more, iné do dvora. A priznám sa, mňa potešila aj taká obyčajná vec: svetlá na izbe sa dali normálne pochopiť.

Neviem, či to poznáte. V niektorých hoteloch zhasnete jedno svetlo, zapne sa druhé, pri posteli stlačíte tretie a zrazu svieti kúpeľňa. Tu bol pri posteli panel, kde bolo pekne nakreslené, ktoré svetlo si zapínam a vypínam. Za mňa malý hotelový zázrak.

V reštaurácii nám spájali stoly, aby sme mohli sedieť spolu ako skupina. Jedlo bolo výborné a veľmi sa mi páčilo, ako mali rozložený bufet do ostrovčekov. Najprv som si hovorila, že aké je to zvláštne, ale potom mi niekto z gastro sveta vysvetlil, že vďaka tomu nevznikajú nekonečné rady. A naozaj. Aj keď bola reštaurácia plná, nikde nebol chaos.

Pláž bola kamienkovo-piesková. Ja som si najprv predstavovala, že sa po nej budeme prechádzať kilometre hore-dolu, ale tie kamene boli miestami dosť veľké. Skôr to bolo miesto, kde si človek sadne, pozerá na more, ide sa okúpať, skladá kamienky a zrazu si uvedomí, že dnes nemusí nikam utekať.

Boli sme mimo hlavnej sezóny, takže sme sa často kúpali úplne samé. More sa po pár dňoch zohrialo a bolo nádherné. Ja som si hovorila, že som ani netušila, že Taliansko vie mať také krásne more. K tomu výhľad, západy slnka, mušličky, jašteričky pri hoteli, bazén, prosecco na bare a taká atmosféra, pri ktorej telo postupne pochopí: dobre, už môžem trochu povoliť.

Každá žena prišla s niečím svojím

Pred pobytom som účastníčkam poslala vstupný formulár. Rada to robím, pretože mi to pomáha vnímať, s čím do pobytu prichádzajú. A tentokrát bolo krásne vidieť, že každá žena niesla niečo iné.

Niektoré prišli za relaxom, sebapoznaním a novými zážitkami. Iné si chceli aktívne oddýchnuť, ujasniť si pracovné alebo životné rozhodnutie, pustiť bolesti minulosti, načerpať nové sily, pustiť strachy a hnevy, otvoriť novú kapitolu v živote alebo posilniť sebavedomie. Niektorá potrebovala upratať si hlavu po náročnom období. Iná chcela viac dôvery v seba a silu kráčať vlastnou cestou.

Na tomto pobyte sa stretli ženy, ktoré už so mnou na pobytoch boli, aj úplne nové účastníčky. A práve táto kombinácia vytvorila veľmi peknú atmosféru. Kto potreboval ticho, mohol ísť do ticha. Kto chcel bazén, šiel k bazénu. Kto chcel more, išiel k moru. Kto chcel rozhovor, našiel si rozhovor.

Pre mňa je toto dôležité. Pobyt nemá byť ďalšia povinnosť v krajšom prostredí. Má byť priestor, kde človek cíti vedenie, ale zároveň si môže všimnúť, čo naozaj potrebuje.

Ranné cvičenia, živly a meditácie, ktoré sa nedajú naplánovať na papieri

Na pobytoch začíname telo rozhýbavať cez moje TIBU cvičenie. Základom je pevná zostava čchi-kungu a podľa situácie k nej pridávam prvky jogy, tai chi, jednoduchého rozhýbania tela alebo niekedy aj tanečné pohyby.

Na Sicílii sme mali jedno cvičenie viac tanečné, aby sme si rozprúdili lymfu. A vždy po fyzickom cvičení prichádza meditácia. Niekedy päť minút, inokedy pätnásť alebo dvadsať. Vždy podľa toho, čo sa deje v skupine, v počasí a v priestore.

Tam sme mali pod sebou veľké kamene, za sebou horu, pred sebou more, nad sebou slnko a okolo nás vietor. To všetko prirodzene vstupovalo do meditácií. Keď som vnímala, že bol náročnejší deň alebo sa niečo udialo, meditácia bola viac liečivá a ukotvujúca. Keď si jedna účastníčka vykrútila koleno pri nastupovaní do autobusu, prispôsobila som tomu aj meditáciu.

Inokedy sme sa zas smiali. Robili sme napríklad meditáciu cez gibberish, inšpirovanú Oshom, a to sme sa nasmiali úplne. A práve toto mám na pobytoch rada. Mám rámec, skúsenosť a zámer, ale nikdy dopredu neplánujem každú minútu. Vnímam skupinu, priestor, zvuky, počasie, energiu dňa. Na Bali nám do meditácie vstupovali lietadlá, inde hudba, na Sicílii kamene, more, vietor a slnko.

A keď sa počas pobytu otvorila téma jogy, pridala som aj bonusovú lekciu ashtanga jogy. Ja milujem zostavy a ashtanga mi vyhovuje práve tým, že je silová aj naťahovacia. Zohnali sme v hoteli karimatky a kto chcel, prišiel si zacvičiť. Dokonca sa k nám pridala aj jedna hotelová hosťka. Nerozumela slovensky, ja som jej len povedala, že to nebudem celé prekladať do angličtiny, ale ona si vzala karimatku a cvičila s nami celú zostavu. Aj takéto malé momenty ma bavia.

Arteterapia pod plachtami a veci, ktoré sa začnú ukazovať potichu

Na Sicílii sme mali naplánované tri arteterapeutické stretnutia. Nakoniec boli štyri, pretože si ženy vypýtali ešte bonusové. A ja sa tomu vôbec nečudujem, lebo priestor, ktorý sme našli, bol nádherný.

Pri mori bol bar so stoličkami, v tom čase nefunkčný, a vedľa neho lehátka so slnečníkmi. Najprv sme si obsadili tieň, aby sme mohli tvoriť v príjemnejšom prostredí. Potom som si všimla stĺpy a napadlo mi, že by tam mohli natiahnuť plachty. A na druhý deň už tam tie plachty boli.

Bože môj, ďakujem. Niekedy stačí vysloviť prianie a svet sa zvláštne rýchlo pohne.

Zrazu sme mali priestor v tieni, s výhľadom na more, so zvukom mora a zároveň ukryté pred ostatnými hosťami. Nikto nás nepozoroval, nikto nás nepočúval. Mali sme tam náš malý tvorivý svet.

Arteterapiu robím tak, aby človek nepotreboval vedieť kresliť ani maľovať. Naozaj. Nemusíte vedieť nič. Práve keď sa človek nesnaží vytvoriť pekný obrázok, často sa ľahšie dostane k tomu, čo je pod povrchom. Pracovali sme s témami, čo nás sprevádza, čo môžeme pustiť a čo v sebe potrebujeme posilniť.

Veľmi rada využívam aj miesto, kde sa nachádzame. Jedna účastníčka si napríklad na pláži našla veľkú palicu, ktorá vyzerala ako vyrezávaná. V skutočnosti ju tak nádherne vyhrýzol červotoč alebo nejaký podobný tvor, že na nej vznikli vzory. Nakoniec sa stala jej silovým predmetom a zmestila sa presne do kufra, takže si ju odniesla domov.

Postupne vznikali aj osobné posilňujúce vety, silové vety, afirmácie — nazvite si to, ako chcete. Niektoré prišli cez arteterapiu, niektoré cez individuálne konzultácie, ktoré som na pobyte ponúkla. A pri záverečnej arteterapii sme na pláži vytvorili spoločnú mandalu. Každá do nej vložila svoju vetu a symbolicky ju preniesla do hmoty.

Posledné ráno sme ešte pred raňajkami prišli na pláž a tá mandala tam stále bola. Postavili sme sa okolo nej, zacvičili si, zameditovali, poďakovali a uzavreli kruh pobytu. To bol pre mňa jeden z tých tichých momentov, ktoré sa nedajú naplánovať, ale zostanú v človeku.

Cefalù, okuliare, Vulcano a sprievodca s fóliami

Okrem programu sme mali aj výlety. Nie všetko sme mali dopredu pevne dané. Pozreli sme si možnosti, ktoré ponúkal hotel, a rozhodovali sme sa podľa energie skupiny. Nechceli sme mať každý deň zaplnený výletom, lebo aj oddych je súčasť pobytu.

Do Cefalù sme išli po vlastnej osi taxíkom. Prešli sme sa mestom, dali si sladkosti a ja som tam riešila veľmi praktickú vec: odpadol mi kúsok z okuliarov. Najprv som si myslela, že nájdem optiku, ale bola sobota, siesta, zavreté. Potom vznikol nápad so sekundovým lepidlom, ale predstava, že si zničím celé okuliare, ma našťastie zastavila. Nakoniec sme kúpili lacné slnečné okuliare a večer som si na hoteli pomocou malého šrobováka prehodila, čo bolo treba. Kto ma pozná, vie, že v kabelke mám naozaj všeličo.

Potom prišiel výlet na Lipari a Vulcano. Keď som si najprv pozrela trasu na Google mapách, ukazovalo mi tri a pol hodiny. Už sme sa smiali, že čo sme to vymysleli a že viac presedíme v autobuse, než budeme na výlete. Nakoniec to také hrozné vôbec nebolo.

V autobuse s nami išla francúzska skupina a náš taliansky sprievodca hovoril hlavne francúzsky. Lenže keď zistil, že sme Slovenky, veľmi sa nám snažil všetko vysvetliť aj po anglicky. A keď angličtina nestačila, išiel rukami, nohami, translatorom a fóliami. Mal v ruksaku nákresy sopiek, histórie, ostrovov, všetkého možného. Vyťahoval ich ako kúzelník a my sme sa tešili už len z toho, ako veľmi nám to chce sprostredkovať.

Jedna účastníčka pritom úplne vystihla atmosféru, keď sa pred ňu posadil starší pán z francúzskej skupiny a ona povedala: „Ježiš, ja dúfam, že tento pán prežije tento výlet.“ A prosím pekne, pri prvej príležitosti sa ten pán pri múriku naozaj potkol a spadol. Našťastie sa mu nič nestalo, zdvihol sa a išiel ďalej, ale my sme mali ďalšiu historku.

Na Lipari sme sa mohli od skupiny oddeliť. Prešli sme sa, fotili, nakúpili obsidiány, lávové kamene, šperky a s veľkou radosťou sme si dali kávu. Na loď sme tentokrát prišli dosť včas, a dobre sme urobili, pretože odišla o päť minút skôr. Taliani, od ktorých človek čaká skôr meškanie, nás prekvapili v opačnom smere.

Na Vulcane to bol zážitok úplne iného druhu. Sírové skaly, horúci vzduch, ktorý vychádzal zo zeme, tabuľky s upozorneniami, že ak uvidíte mŕtve zvieratá, nemáte ísť ďalej, a systém alarmov, ktorý sleduje hodnoty na ostrove. Najprv sme išli do reštaurácie, kde sme mali výborné jedlo, a potom sme sa išli kúpať k miestam, kde v mori bublal vulkanický vzduch.

Nazvali sme to veľká prírodná vírivka uprostred mora. Vidíte more, zrazu asi dvadsať metrov od brehu bubliny, pod kameňom voda bublocúca od vzduchu a vy si hovoríte: toto je naozaj zvláštny svet. Bolo to mega.

Palermo, ChatGPT, cannoli a kabelky, ktoré nás stále vracali späť

Predposledný deň sme sa rozhodli ísť do Palerma. Nechávali sme to dlho otvorené, lebo sme nevedeli, ako sa budeme cítiť. Či nebudeme unavené, či budeme mať chuť ešte na mesto. Nakoniec väčšina povedala, že ideme.

Išli sme vlakom. Na stanicu sme si zavolali taxík, potom vlakom do Palerma a tam sme si urobili vlastný výlet bez sprievodcu. Keď sme zbadali zaujímavú pamiatku, odfotili sme si ju a pýtali sa ChatGPT, čo to je. Doba je taká, tak sme ju využili.

Dali sme si kávu a cannoli s výhľadom na katedrálu. Potom sme zistili, že sa dá ísť na strechu katedrály, tak sme si zobrali okruh, kde bolo aj podzemie, aj priestory s rôznymi vyobrazeniami, aj dve strechy. Výhľad bol nádherný. More v diaľke, Palermo pod nami a my vytešené, že sme sa tam vôbec dostali.

A potom prišli kabelky.

My sme si niekoľkokrát povedali: teraz už ideme na vlak. Žiadne obchody. Len na vlak. Všetky sme súhlasili. A o pár metrov neskôr dve baby odbočili do obchodíku. Potom ďalšie. Potom niekto zahlásil, že táto kabelka je fakt super. Potom sa jedna vrátila pre inú farbu. Potom ďalšia povedala: Tinka, ja som sa rozhodla, že tú kabelku chcem tiež, ale musela by som sa vrátiť. A ja že: jasné, bež, počkáme.

Vlak chodil každú polhodinu, takže sme sa na tom už len smiali. Aj toto je pobyt. Nie je to len meditácia a arteterapia. Je to aj káva, kabelky, zmrzlina, vlak, čakáme sa navzájom a smejeme sa, že už naozaj ideme.

To najobyčajnejšie bolo často najvzácnejšie

Keď sa na ten týždeň pozerám spätne, uvedomujem si, že najdôležitejšie neboli iba výlety ani program. Boli to často úplne obyčajné chvíle.

Ráno na kameňoch pri mori. Ženy, ktoré prišli ešte trochu rozospaté a po chvíli sa už hýbali v rytme tela. Pláž, kde sme sa vyvalili tak, ako sme boli, a neriešili, kto má aké brucho, prsia, zadok alebo postavu. Čítali sme si, rozprávali sa, pozerali na more, skladali kamienky a museli sa krotiť, aby sme si domov nedoniesli kufor plný kameňov.

Bolo tam aj prosecco, kto chcel. Gin tonic, kto chcel. Nealko, kto chcel. Šnaps po cvičení, kto chcel. Malinovka, kto chcel. Každá si mohla nájsť to svoje.

A potom tie momenty, keď som sa počas pobytu zastavila a povedala si: wow, máme sa lepšie, ako si vieme predstaviť. Niekedy to naozaj prišlo len tak. Pri západe slnka. Pri jašteričke. Pri mušličke. Pri smiechu. Pri žene, ktorá si naprávala okuliare takým spôsobom, že sme si z toho urobili symbol transformácie: prídem na pobyt a odchádzam s tým, že viem, čo potrebujem, doprajem si to a posilním svoju vnútornú silu.

Každá žena si odniesla niečo iné. Niekto zážitky. Niekto oddych. Niekto silovú vetu. Niekto chuť pokračovať v joge. Niekto predmet z pláže. Niekto pocit, že nemusí stále niečo dokazovať. A niekto možno len veľmi jednoduchú skúsenosť: viem byť v skupine a zároveň môžem zostať pri sebe.

Ak nad takýmto pobytom rozmýšľate

Moje pobyty sú zážitkové aj sebarozvojové. Je tam program, ale nie tlak. Je tam skupina, ale nie povinnosť byť stále s každým. Je tam pohyb, meditácia, arteterapia, príroda, smiech, oddych a priestor, kde si človek môže nájsť presne to, čo v tom momente potrebuje.

Najbližšie pripravujem kratší pobyt v septembri v Banskej Štiavnici. Bude to ženský pobyt, kratší než Sicília, bez lietania, v krásnom slovenskom prostredí. Ďalší zahraničný pobyt plánujem pravdepodobne na jar, aktuálne uvažujem o Srí Lanke, ale to ešte nechávam otvorené.

Ak cítite, že by ste si podobný priestor chceli dopriať aj bez lietania, pozývam vás na septembrový REŠTART pobyt pre ženy v Banskej Štiavnici. Bude kratší než Sicília, ale s rovnakým zámerom: spomaliť, nadýchnuť sa a vrátiť sa viac k sebe.

Ak cítite, že by takýto priestor mohol byť pre vás, zostaňte v kontakte, sledujte newsletter alebo mi napíšte. Rada vám dám vedieť, keď sa otvorí ďalší termín.

A ak ste si pri čítaní spomenuli na vlastnú otázku, pokojne si ju poznačte. Lebo niekedy už samotná otázka ukáže, že telo túži po priestore, kde na chvíľu nemusí držať celý svet.